MIA

Vznik nového štátu

Knieža Mojmír okolo roku 833 z Nitry vyhnal Pribinu.

Mojmír po víťaztve nad Pribinom pripojil jeho kniežac-

tvo k moravskému a vytvoril nový štát Veľkú Moravu.

Meno hlavného mesta Veľkej Moravy je Morava.lat MORAVIA.

No druhým najvýznamnejším mestom bola Nitra

(sídlil tu následník kniežackého trónu, budúci vládaca

Veľkej Moravy).

Zdroje 9. stor. označujú krajinu zväčša geografickým pojmom „Moravia“, pričom je ale ťažko rozlíšiť, či sa myslí mesto Morava alebo krajina Morava.

Vládcovia Veľkej Moravy

MOJMÍR I. 833 – 846 (vládnutie)

  VLÁDA POKOJA

O panovaní Mojmíra I. sa nezachovali takmer nijaké informácie. V hmle sa rozplývajú aj základné údaje. Frankovia, ktorých v tom čase zamestnávali vnútorné spory, nemali čas starať sa o osudy Slovanov, za východnými hranicami svojej ríše, a tak si Mojmír I. mohol podrobiť Nitriansko bez vonkajších zásahov. Urobil to rázne. No jeho ďalšie vládnutie už bolo obdobím pokoja, mieru, obdobím budovania ranofeudálneho útvaru, kráľovstva. Niet nijakej správy o tom, že by bol Mojmír I. viedol nejakú vojnu proti Frankom. Svojim susedom vychádzal v ústrety, medziiným umožnil ich misionárom, aby na území Veľkej Moravy šírili kresťanstvo.

O MOJMÍROVI A JEHO DOBE V DÁTACH

• V roku 830 prepukli boje medzi Mojmírom I. a Pribinom.

• V roku 831 prijal Mojmír I. aj so svojou družinou krst.

• V roku 840 umrel franský kráľ Ľudovít Pobožný a spory medzi jeho synmi sa

  naplno rozhoreli.

  V roku 843 si traja bratia definitívne rozdelili Franskú ríšu na tri časti, z ktorých sa neskôr utvorili nové stredoveké feudálne štáty (kráľovstvá). Lotárovi patril stred Franskej ríše (Itália, Burgundsko a neskoršie Lotrinsko), Karolovi Lysému (Holému) západná časť(Francia) a Ľudovítovi Nemcovi východná časť (Germánia). Mojmír I. umrel pravdepodobne v roku 846

   

 RASTISLAV 846 - 870 (vládnutie)

Vo Franských Fuldských análoch, v ktorých autori zaznamenávali udalosti v 8. a 9. storočí a ktoré sú najbohatším zdrojom informácií o Veľkej Morave, sa o výmene na panovníckom stolci píše takto:

”Okolo polovice augusta (rolu 846) vytiahol (Ľudovít Nemec) s vojskom proti moravským Slovanom, ktorí sa chceli odtrhnúť. Keď tu všetko usporiadal a urovnal proti svojej vôle, ustanovil im za vojvodu Rastislava, Mojmírovho synovca.” Historici predpokladajú, že Mojmíra I. nebolo potrebné zbavovať trónu, lebo udržiaval priateľské vzťahy s Frankmi. Mojmír vtedy pravdepodobne zomrel a istá skupina vladykov sa usilovala o odboj. Všetko sa však zmierlivo vyriešilo. Ľudovít Nemec vybral za následníka Rastislava preto, lebo sa domnieval, že bude poslušným vazalom Východofranskej ríše.

Mojmírov synovec prežil totiž nejaký čas na dvore Ľudovíta Nemca a spriatelil sa s jeho synom Karolmanom. Ale Rastislav nebol dlho poslušným vazalom. O niekoľko rokov, keď si upevnil moc, postavil sa na odpor. Ľudovít Nemec zorganizoval proti nemu výpravu, Rastislav však odolal útoku a zahnal nepriateľa za Dunaj. Aby obmedzil vplyv franského duchovenstva na svojom území, najprv požiadal Rím, aby mu poslal kňazov, kresťanských učiteľov, a keď odtiaľ nedostal odpoveď, obrátil sa so žiadosťou na byzantského panovníka Michala III. Ten vybral dvoch bratov z mesta Solún, Konštantína a Metoda, ktorí ovládali jazyk blízky jazyku Slovienov a Moravanov na strednom Dunaji a Morave. Ich činnosť na našom území mala nesmierny význam. Frankovia sa vojnovými výpravami, ale aj rozličnými intrigami usilovali zbaviť Rastislava moci. Podarilo sa im to až s prispením Rastislavovho synovca Svätopluka I. Ten zajal strýka a vydal ho nepriateľom.

O RASTISLAVOVI A JEHO DOBE V DÁTACH

• Rastislav sa narodil okolo roku 820

• Pravdepodobne v roku 862 predostreli veľkomoravskí poslovia svoju žiadosť byzantskému cisárovi Michalovi III.

• Solúnski bratia Konštantín a Metod roku 863 prekročili Dunaj. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že to bolo pri Komárne. V ich sprievode bolo niekoľko kňazov slovanského pôvodu ako Klement, Vavrinec, Angelár ...

• Ďalšiu výpravu proti Rastislavovi viedol Ľudovít Nemec roku 864 a ešte ďalšiu roku 869.

• Konštantín, nazývaný Filozof, zomrel 14. februára 869. Pochovali ho v Kostole sv. Klementa (Sant Clemente) v Ríme.

• Rastislav umrel v roku 870 za neznámych okolností. Frankovia vypichli zajatému veľkomoravskému vládcovi oči a väznili ho v niektorom z bavorských kláštorov, kde aj zomrel

   

Svätopluk II. 871-894 (vládnutie)

Svätopluk bol synovcom kniežaťa Rastislava, ktorý pochádzal niekde z oblasti dnešného Slovenska. Koncom 50-tych rokov 9. storočia sa Svätopluk stal kniežaťom Veľkej Moravy.

Svätopluk spočiatku vládol v Nitre. V roku 870 uzavrel spojenectvo so synom východofranského kráľa Ľ. Nemca Karolmanom. V tom istom roku ho Karolman obvinil z porušenia prísahy vernosti a uväznil niekde v Bavorsku. Na čelo slovenského odporu proti franskej nadvláde sa postavil kňaz Slavomír z mojmírovskej dynastie. Po svojom prepustení roku 871 sa Svätopluk tajne spojil so Slavomírom a po porážke franských vojsk sa stal jediným vladárom Slovenskej ríše. O tri roky neskôr (874) uzavrel mier s Ľ Nemcom a jeho synmi. V roku 880 oznámil pápež Ján VIII. Svätoplukovi, že prijíma jeho kráľovstvo pod ochranu sv. Petra. V 80. rokoch rozšíril kráľ Svätopluk I. svoje kráľovstvo výbojmi a podrobil si mnohé susedné územia obývané slovanskými kmeňmi – Sliezsko, Lužické Srbsko, územie dnešných Čiech, Vislansko (južná časť Poľska). V rokoch 889 – 893 Svätoplukova ríša odolala niekoľkým nájazdom a ťaženiam ugrofínskych nomádov a vojsk východofranského kráľa Arnulfa.

Kráľ Svätopluk zomrel 17.3. 894. Po jeho smrti sa vládi ujal jeho najstarší syn Mojmír II.Za jeho vládi sa Veľká Morava neubránila nájazdom staromaďarských vojsk a tak sa v roku 907 rozpadla.

Solúnsky bratia vo Veľkej Morave

 Roku 846 zútočil východofranský kráľ Ľudovít na moravských Slovanov, ktorí sa usilovali o nezávislosť, a ustanovil za ich knieža Rastislava, Mojmírovho synovca. Úsilie našich predkov o samostatnosť sa tým však neskončilo, Svedčia o tom správy o dalších franských výpravách proti Rastislavovi. Rastislav sa chcel zbaviť franskej nadvlády aj v cirkevnej oblasti. Preto pravdepodobne roku 862 vypravil do Byzantska posolstvo. Mladému byzantskému cisárovi Michalovi III. prednieslo prosbu, aby do ich krajiny poslal učiteľov, ktorý by ovládali slovanský jazyk a vyučili by domácich kňazov. Byzantský kráľ ponuku prijal. Roku 863 prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín a Metod pochádzajúci zo Solúna.
Na svoje poslanie boli dobre pripravení. Ovládali reč ľudu, ku ktorému mali ísť. Konštantín preložil do slovienčiny náboženské knihy a modlitby. Vytvoril aj prvé písmo v dejinách Slovanov, hlaholiku, ktorým svoje preklady napísal. Tým položil základy slovanského písomníctva. Konštantín a Metod založili slovanské učilište, akúsi vyššiu dvorskú školu, v ktorej vychovávali a vzdelávali svojich pomocníkov a nástupcov. Za necelé štyri roky posobenia šírili kresťanstvo, kultúru, vzdelanie, písomníctvo, literatúru, ale aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Kedže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, nemohli svojich žiakov vysvätiť za kňazov. Preto sa v roku 867 vybrali s niekoľkými žiakmi na dlhú cestu. Počas nej pobudli aj v Blatnohrade u Pribinovho syna Koceľa, na ktorého urobili veľký dojem. S jeho podporou sa počet ich žiakov rozšíril. Po strastiplnej ceste napokon prišli na pozvanie pápeža do Ríma. Ten slávnostne schválil preklady bohoslužobných kníh do slovienskeho jazyka, ktoré mu predložili. Metoda a niektorých dalších vysvätil za kňazov. Chorľavý a unavený Konštantín sa v Ríme utiahol do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a ako 42- ročný zomrel. Na Koceľovu žiadosť pápež menoval Metoda za arcibiskupa. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, aby sa ujal funkcie a pokračoval v začatom diele. Vyše desať rokov viedol a organizoval cirkevný život Veľkej Moravy. Zasvätil jej zvyšok života, svoje diplomatické a organizačné schopnosti. Roku 885 veľkomoravský biskup Metod zomrel. Krátko pred smrťou určili svojho nástupcu- kňaza Gorazda.

Konštantín Filozof (826/827-869) a Metod (815-885)

Narodili sa v druhom najvýznamnejšom byzantskom meste Solúne (v dnešnom Grécku). Ich otec ktorý sa volal Lev (Leo), bol zámožný úradník. Starší Metod našiel záľubu v právnických vedách, cvičil a zdokonaľoval sa v slovienskom jezyku. Aj Koštantín bol mimoriadne nadaný. Študoval filozofiu, literatúru a kresťanské učenie. Ovládal grécky i sloviensky jazyk. Takmer celý život prežili bratia spolu. Smrť však rozdelila svorných bratov. No Metod sa nevzdal a pokračoval v diele, ktoré na Veľkej Morave spolu začali. Stal sa prvým slovanským arcibiskupom. Cestou z Ríma na Moravu ho na podnet franských kňazov uväznili. Až po troch rokoch strávených v kláštornom väzení ho na príkaz pápeža prepustili. Avšak to už na Morave vládol Svätopluk. Metod musel čeliť obvineniam zo strany franských kňzov, ktorí protestovali, že bohoslužby sa vedú v slovienskom jazyku a neskor aj zápasiť so Svätoplukovou neprajnosťou. Po Metodovej smrti muselo asi 200 kňazov opustiť krajinu, lebo sa odmietli podriadiť príkazom nitrianskeho biskupa Wichinga. Wiching bol Metodovým nepriateľom. Bojoval proti slovanskej liturgii. Pokiaľ Metod žil, zvíťaziť nedokázal, ked zomrel, jeho žiaci sa už ubrániť nevedeli. Po strastiplnej ceste našli útočište v Bulharsku a v Chorvátsku. Obaja bratia boli neskor vyhlásení za svätých.

Cesta do Ríma (867-869)

Keďže obaja bratia pochádzali z Byzantskej ríše, no Veľká Morava spadala do cirkevnej sféry Ríma (pápeža), vybrali sa roku 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava (v dnešnej Morave) a Svätopluka (v Nitrianskom kniežatstve, čiže dnešnom Slovensku) do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou do Ríma sa v lete zastavili v Blatenskom kniežatstve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali.

Roku 867 celú ich veľkomoravskú misiu schválil pápež. Vo februári 868 v Ríme vysvätil biskup Formozus za kňazov Metoda a troch žiakov solúnskych bratov (z dnešného Slovenska pochádzajúceho Gorazda a Juhoslovanov Klimenta a Nauma) a dvoch z nich urobili diakonmi. V marci 868 pápež napokon povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine, čo neskôr žiaden pápež až do 20. storočia nezopakoval. Vo februári 869 Konštantín v Ríme zomrel a krátko predtým azda prijal rehoľné meno „Cyril“.

 Metod arcibiskupom Veľkej Moravy (870 - 885)

Roku 869 poslali Metoda z Ríma s listom určeným slovanským kniežatám Rastislav (približne dnešná Morava), Svätopluk (približne dnešné Slovensko) a Koceľovi (približne dnešné juhozápadné Maďarsko). List obsahoval poverenie Metodovi, aby vyučoval a prekladal vo Veľkomoravskom učilišti. Keďže však bavorskí kňazi nechceli súhlasiť so schválením aktivít solúnskych bratov, vymenoval pápež trocha neskôr (začiatkom roka 870) na popud Koceľa Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým biskupom.

Cestou späť na Veľkú Moravu na jar roku 870 však nového arcibiskupa na rozkaz bavorských biskupov zajali, uväznili a mučili v Bavorsku (okrajová súčasť Východofranskej ríše). Až keď Veľká Morava roku 872 porazila Východofranskú ríšu (pozri vyššie), odvážil sa Rím Metodovi pomôcť. V máji 873 sa príslušné rokovania medzi Rímom a Ľudovítom Nemcom skončili s nasledujúcim výsledkom:

• Panónia, okrem Sirmia (dnes Sremská Mitrovica) a malého územia medzi Balatonom a ústím Hronu), bola vyňatá z Metodovej pôsobnosti a prenechaná bavorským biskupom

• Znova sa zakázalo používanie staroslovienčiny počas liturgie (okrem predčítania z biblie).

• Metoda prepustili, vrátil sa na Veľkú Moravu a bolo mu zaručené, že bude môcť nerušene pracovať najmenej do konca roku 877

• Veľkomoravské učilište začalo pod Metodovým vedením opäť pracovať.

Po roku 874 často Metoda u Svätopluka a pápeža ohovárali vodcovia latinského kléru pôsobiaceho vo Veľkej Morave - Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching (Viching; švábsky benediktínsky mních). Vyvolali tak početné spory. Približne v tom istom čase (879/880) sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave.

Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Pápežské skúšky bezchybne zvládol a Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom:

• Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši

• potvrdil Metodove úlohy a funkcie

• prikázal, aby sa do Ríma poslal ďalší kňaz, aby ho mohol urobiť biskupom iného regiónu Veľkej Moravy než je Nitra tak, aby Metod a títo dvaja biskupi potom zas mohli vysvätiť ďalších biskupov (podľa väčšiny prameňov však táto požiadavka listu nebola splnená)

• prikázal, aby bol vyhnaný z Veľkej Moravy všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor

• schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku (okrem evenjelia, ktoré sa malo najprv čiťať po latinsky a až potom po slovansky)

• prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu

V tejto súvislosti sa Metod už spomína ako arcibiskup (mesta) Moravy, ktorá bola zrejme hlavným mestom Veľkej Moravy, čo by mohlo znamenať, že sa Veľká Morava stala na Panónii nezávislým arcibiskupstvom.

Naspäť na Veľkej Morave Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku (povodie Visly), ktoré bolo tesne predtým pripojené k Veľkej Morave.

Niekedy v 80-tych rokoch 9. stor. pokrstil Metod na Veľkej Morave vládcu Čiech Bořivoja I..

Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil (neskôr svätého) Gorazda pochádzajúceho z dnešného Slovenska za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. 6. apríla 885 Metod zomrel na Veľkej Morave a bol pochovaný v (dnes neznámom) hlavnom kostole Veľkej Moravy.

Po Metodovej smrti (885-886) [upraviť]

Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhý krát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy - nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885-886 do Veľkej Moravy list „Quia te zelo fidei“, v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie) s výnimkou účelov kázaní a výkladu biblie.

Začiatkom roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. 200 osôb (študentov, kňazov a diakonov, najmä Gorazd, Kliment, Naum, Sáva a Angelár), ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu, boli uvrhnutí do väzenia a potom ich uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku.

Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Spoločnosť, kultúra, umenie, jazyk

Hlaholika

Spoločnosť

Veľkomoravská spoločnosť už bola značne diferencovaná. Vládcom bol knieža, ktorý mal značné kompetencie, bol najvyšším zákonodarcom, sudcom, správnym orgánom, rozhodoval o vojne a mieri - všetka moc sa kumulovala v jeho rukách. Zároveň bol vlastníkom celého štátneho územia, čo ho oprávňovalo vládnuť nad ním (tzv. patrimoniálna teória vzniku štátu). Charakteristickým prvkom Veľkej Moravy je dvorský charakter štátnej správy, v ktorom splývali verejné a súkromné záležitosti panovníka, čo vyjadroval fakt, že financie štátu sú zároveň financiami panovníka. Na základe tohto hovoríme o patriarchálnom absolutizme ako forme vlády vo Veľkej Morave: tak ako otec vládne nad rodinou, panovník vládne nad celým štátnym územím. Jeho nástupníctvo bolo viac-menej náhodné. Vyskytuje sa tu avunkulát, keď po strýkovi na trón nastupuje synovec (Mojmír-Rastislav, Rastislav-Svätopluk, avunkulát zrejme bol výsledkom mocenského boja Franskej ríše), a primogenitúra, keď na trón nastupuje prvorodený syn. Vazalov kniežaťa označujeme ako veľmožov, hoci staroslovienske texty označujú aj knieža aj veľmožov ako „kňaz“ (v staršom slova zmysle). Chudobnejšia časť vládnucej vrstvy boli družinníci (voji, víťazi). Vojenskí velitelia, radcovia kniežaťa, sa nazývali župani a boli rozmiestnení po jednotlivých „civitates“ (hradských „mestách“, tzv. hradiskách, ktoré môžeme prirovnať k dnešnej miestnej štátnej správe). Mali v kompetencii súdnu právomoc, vyberanie naturálnych dávok v prospech panovníka, udržiavali pokoj a poriadok, a preto mohli organizovať vojsko. Najvyšším županom bol palatín (dvorský alebo nádvorný župan), ktorý mal hlavnú hospodársku funkciu, spravoval kráľovský dvor a mal oprávnenie zastupovať panovníka v jeho neprítomnosti, pretože panovník nemal stále sídlo. Županom podliehali stotníci, desiatnici a dvorskí, zabezpečujúci dopravu a zásobovanie. Správa financií bola zverená taverníkovi (jeho meno je odvodené od staroslovenského slova tovor, čo znamenalo truhla). Písomnosti, korešpondenciu, diplomatické veci a vzťah k zahraničiu zabezpečovala dvorská kancelária na čele s kancelárom (bol ním napr. biskup Wiching alebo kňaz Ján z Benátok). K vládnucej triede napokon samozrejme patril aj vyšší klérus. V štáte žili aj početní kňazi. Zvyšok tvorilo obyvateľstvo (remeselníci, roľníci, obchodníci a podobne) prevažne viazané na vládnucu vrstvu zrejme protofeudálnymi vzťahmi (dokazujú to napríklad početné tzv. zamestnanecké názvy obcí, napr. Tesáre, Vináre, Lovci, Dravci).

Kultúra

V oblasti architektúry sa zachovali zvyšky početných, často kamenných, stavieb. Možno pozorovať karolínske, dalmátske, neskôr aj byzantské vplyvy. Z najvýznamnejších nálezísk možno spomenúť Mikulčice, Uherské Hradiště, Nitru, Bratislavu, Devín, Břeclav - Pohansko, Ducové. V oblasti Nitry a Mikulčíc a Uherského Hradišťa sa nachádzali veľké sídliskové aglomerácie. Sakrálne stavby možno rozdeliť na kvadratické (napr. Martinský vrch v Nitre, Mikulčice), rotundovité (napr. Kostolec pri Ducovom, rotunda v Nitrianskej Blatnici), trikonchálne (Devínsky hrad). Menšie stavby mali charakter vlastníckych kostolov (napr. Ducové, Nitrianska Blatnica), väčšie sa nachádzali v centrách, predpokladá sa existencia kláštorov (Nitra - Zobor). Prostý ľud žil v osadách nadzemných zrubových stavbách a v polozemniciach, lokálni vládcovia na dvorcoch a hradiskách.

Umenie

Bohaté umelecké remeslo reprezentovali najmä meče podobné škandinávskym a karolínskym mečom, výzdoba koní, zámky, kľúče, vedierka a podobne. V oblasti šperkárstva sa vyrábali náušnice, prstene, závesky, gombíky zo striebra, zlata, bronzu, ojedinele zo skla. Rozlišujeme jednoduchý ľudový šperk a tzv. veligradský, nazývaný i byzantsko-orientálny vyrábaný sofiskovanými šperkárskymi technikami.Veľkomoravskú hudbu tvoril starosloviensky bohoslužobný spev a cirkevná hudba byzantského charakteru.

 Jazyk

Existenciu domáceho kulturneho jazyka na Veľkej Morave dokazujú hláskové, gramatické a lexikálne veľkomoravizmy v staroslovanských pamiatkach. Z nich najdôležitejšia je hlaholská pamiatka Kyjevské listy. Za dôkazy možno pokladať aj starobylé slová terminologickej povahy zachované v češtine a slovenčine (napr. v slovenčine kmeť, koľada, kniha a i.). Niektoré z nich sú zachované v starých slovenských miestnych názvoch z 11.-12. storočia (napr. dvorec, štitár atď.).

Za nepriamy dôkaz treba napokon pokladať aj svedectvá archeologických a historiografických výskumov o vysokom stupni hospodárskeho, kultúrneho a spoločenského života na Veľkej Morave, pretože takéto prostredie predpokladá aj vyššie formy domáceho jazyka.

Domáci jazyk na Veľkej Morave sa kultivoval v ľudovom, dvorskom a vzdelaneckom prostredí. V ľudovom prostredí kultivovanie domácej reči bolo spojené s tradičnými obradmi, kalendárnymi a rodovými zvykmi. V dvorskom prostredí, na veľkomoravskom panovníckom dvore a kniežacích dvoroch sa reč kultivovala v súvislosti s vedením štátu, zahraničnej diplomacie a podobne. V ňom sa rozvíjal najmä rečnícky, rokovací a diplomatický štýl.

Vo vzdelaneckom prostredí sa pestovali zaiste štýly pastoračné a literárne.

Architektúra

Sídliská

Naši predkovia si na trvalé osídlenie vyberali výhodné suché miesta v blízkosti vody. Sídliská veľkomoravských Slovienov tvorili osady s niekoľkými domami, rozptýlenými na spôsob kopaníc, väčšie osady – dediny, ulicovky a mestské zoskupenia. Pokiaľ ide o ich charakter a spoločensko-hospodársky význam, môžeme ich rozdeliť na osady pastierske, roľnícke, remeselnícko-obchodné strediská, vojenské strážne osady a mestské útvary.

Hradiská

Opierala sa o ne správna organizácia, vznikali na strategicky dôležitých bodoch. Boli súčasťou plánovitého pevnostného systému a mali predovšetkým vojenskoobrannú funkciu.

Na Slovensku poznáme početné hradiská, ktorých pôvod je dokonca starší, napr.: Devín, Bratislava, Nitra, Zemplín.
Boli budované na návršiach alebo v močaristom teréne. Hradiská boli vzájomne pospájané komunikačnou sieťou. Niektoré cesty boli značne široké (10 až 12 metrov) a vydláždené kamením.

Cez územie Veľkej Moravy viedli okrem početných cies miestneho významu aj diaľkové spoje, ktoré mali hospodársky i kultúrny význam. K najstarším diaľkovým tratiam na Morave patrí Jantárová cesta, spájajúca Balt s Čiernomorím. Na hradiskách a sídliskách sa zachovali zvyšky obytných objektov. V osadách sa zistili jednoizbové pravouhlé, zhruba štvorcové polozemnice, na hradiskách jednopriestorové i niekoľkopriestorové nadzemné stavby. U vidieckych polozemníc išlo zväčša o kolovú konštrukciu a steny boli opletené prútím a natreté blatom, ostatné mali zrubovú konštrukciu a pod ňou niekedy kamennú podmurovku. Zrubové domy so štvorcovým alebo obdĺžnikovým pôdorysom boli postavené do nepravidelných radov a oddelené úzkymi uličkami. Boli chránené kamenným múrom a priekopou.

Spoločenské zriadenie Slovanov

Základom spoločenského zriadenia slovanských kmeňov v 8. - 9. storočí bol patriarchálny rod, ktorý spravoval volený staršina. Na čele kmeňov stáli náčelníci Pri správe kmeňa pomáhala náčelníkovi rada staršinov a ľudové zhromaždenie dospelých mužských príslušníkov kmeňa.

V čase vojnového nebezpečenstva si príbuzné kmene volili spoločného vojvodu pre združené kmene, pre kmeňový zväz. Neskôr sa aj cudzinec mohol stať členom občiny a rodu, čo naznačuje, že občina už nebola príbuzenským, ale územným spoločenstvom. Roľníci žili v nechránených osadách, ktoré pozostávali z niekoľkých príbytkov a hospodárskych stavieb. Príbytky mali jeden priestor (zriedkavejšie i viac), čiastočne vhĺbený do zeme. V blízkosti obytných chát boli vyhĺbené jamy na uskladnenie obilia so špeciálne upravenými, steny z prútia vymazané hlinou, niekedy aj vypálenou. Strechy boli ľahké, mali sedlový tvar. V príbytkoch býval kamenný krb, umiestnený v rohu, zriedkavejšie hlinená pec alebo otvorené ohnisko. Slovania verili v záhrobný život. Prírodné úkazy ako slnko, blesk, hrom, smrť pokladali za nadprirodzené bytosti.

Literatúra

Staroslovienčina sa stala literárnou rečou a v samom srdci Európy bola povýšená na stupeň kultúrneho jazyka, akým bol jazyk grécky, latinský a hebrejský. Napriek tomu, že literatúra, ktorá vznikla na Veľkej Morave, bola svojím obsahom náboženská, predsa obsahuje neobyčajne aktuálnu dobovú problematiku, vášnivo totiž obhajuje slovanské práva jazykové a národné.

Staroslovienčinu, ktorá sa stala nástrojom prvých literárnych výtvorov na Veľkej Morave, používala celá východná kultúra. Veľký kultúrny význam pre pospolitý ľud malo ústne podanie a folklór – povesti, rozprávky, hádanky, porekadlá, príslovia a piesne.

K najvýznamnejším veľkomoravským pamiatkam patria Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov ( tieto diela pravdepodobne napísal Konštantínov a Metodov žiak Kliment ). Ďalšou významnou veľkomoravskou pamiatkou sú Moravsko-panónske legendy (Tvoria ich Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda), ktoré predstavujú umeleckú prózu a zároveň historický dokument.

Hospodárstvo

Poľnohospodárstvo

Základom výroby na Veľkej Morave v 9. storočí bolo poľnohospodárstvo. Černozemná ornica v západných, južných i východných častiach Slovenska bola pre poľnohospodárstvo najpriaznivejšia. Možno usudzovať, že u Slovanov spočiatku prevládalo necyklické poľnohospodárstvo.

Vo veľkomoravskom období bolo už usadlé a stále hospodárenie napôde, a to tak jednoduchým prieložným, ako aj dvojpoľným a trojpoľným systémom. V severnejšie a vyššie položených oblastiach sa popri prielohovom systéme udržiavalo i žiarové hospodárstvo.

Poľnohospodárska technika bola na vysokej úrovni. V každej osade sa pestovali všetky druhy plodín a veľkomoravskí poľnohospodári museli produkovať také množstvo obilia, aby ho bolo dosť nielen na výživu obyvateľstva a osivo, ale aj pre obchod, naturálnu rentu a prípadnú ďalšiu zásobu. Roľníci vyrábali viac, než spotrebovali. Časť tejto nadprodukcie si prisvojovali svetskí a duchovní feudáli a časť sa dostávala na trh.

Poľnohospodári pestovali pšenicu, jačmeň, raž, proso, ovos, hrach, šošovicu, bôb a viku. Poľnohospodárstvo doplňoval výnos zo záhradníctva ( uhorky, tekvice, jablká, hrozno, broskyne, čerešne, slivky a orechy ), vinohradníctva a zber lesných plodín ( ostružiny, lieskové oriešky, drienky, šípky, hloh a čierna baza).

Chov dobytka

S roľníctvom súvisel predovšetkým chov dobytka a drobného domáceho zvieratstva. Najpočetnejšie chovali rožný statok, kone, kozy, oslov, ovce, ošípané, husi domáce a sliepky. Obživu získavali aj lovom, rybolovom a včelárstvom.

Remeselná výroba

K najstarším špecializovaným remeslám patrí výroba železa, ktorá má korene v predchádzajúcich civilizáciách.
Veľkomoravskí obyvatelia si vytvorili svojráznu technológiu spracúvania železa, ktoré s vyrábalo redukčným spôsobom z bohatších i chudobnejších rúd v pomerne veľkých železiarskych peciach, zapustených do zeme. Staroslovienski hutníci boli dobrými technikmi, ktorý sústavne zdokonaľovali výrobu. O bezprostrednom hutnícko remesle na Veľkej Morave sme dostatočne informovaní predovšetkým z nálezu sústavy železiarskych pecí v Želechovciach na Morave a čiastočne z Nitry a Pobedima.

Na hutnícku výrobu železa bezprostredne nadväzovalo kováčstvo, ktoré malo veľmi staré tradície. Vyrábali lemeše, čeriesla, klčovnice, motyky, kosy, kosáky, rýle, lopaty, nože, nožnice, dláta, sekáče, kovania na vedierka, kladivá, sekery, súčasti konských postrojov, ocieľky i drobné súčasti odevov, plechové taniere a kotle, ale aj zbrane – hroty kopijí a oštepov, bojové sekery, meče a strely. Importované zbrane sa predávali za vysoké ceny a ich odberateľmi boli iba predstavitelia vládnucej vrstvy.

Tak ako kováčstvo, aj ostatné remeselné odvetvia záviseli od ťažby surovín. Najstarším známym spôsobom získavania rúd bolo prospektorstvo a podpovrchové dobývanie rúd, lebo stupeň výroby si túto ťažbu nevyhnutne vyžadoval.

Na území Veľkej Moravy existovali soľné pramene, z ktorých získavali soľ vyparovaním. Produkcia z týchto solísk nemohla kryť spotrebu, soľ sa dovážala.
Medzi najrozšírenejšie remeslá patrilo hrnčiarstvo. Veľkomoravskí hrnčiari používali už rýchlo rotujúci hrnčiarsky kruh. Keramika sa vyrábala z plavenej hliny premiešanej s ostrým pieskom a sľudou, s prímesou organických látok. Povrch nádoby býva zdobený typickým ornamentom – vlnovkou. Zvyčajne zdobí hornú časť nádoby alebo pokrýva celý povrch.

Na našom území prekvitalo veľmi vyspelé šperkárske remeslo a umenie, ktoré nadväzovalo na staršie kovotepecké a kovolejárske tradície a ďalej sa rozvíjalo pod vplyvom byzantsko-pontického a franského umenia. Nálezy šperkov sú z oblastí Blatníc, Mikulčíc z 9. storočia Vyrábali ženské šperky z drahých kovov, najmä zo zlata a striebra, no najpočetnejšie sú bronzové výrobky, boli to najmä náušnice, náhrdelníky, krížiky, prstene, gombíky, kované opasky. Rozvinuté bolo aj sklárstvo, garbiarstvo a kožušníctvo a textilná výroba

Pohreb u starých Slovanov

Slovania spaľovali svojich mŕtvych a nespálené zvyšky kostí spolu s popolom ukladali do urien alebo do plytko vyhĺbených jám. Nad ne navŕšili nevysoké mohyly. Už v najstarších dobách sa nad hrobom konala pohrebná slávnosť a hostina zvaná strava.

 Hudba

Hudobné umenie, ktoré sa šírilo súčastne s kresťanskou ideológiou malo vo Veľkej Morave dvojitú formu. S latinským kultom prichádzal západný recitatívny a žalmový gregoriánsky chorál, melodicky jednotvárny a pre ľud menej príťažlivý. V dobe pôsobenia bizantskej misie prevládal na Veľkej Morave melodicky bohatý baziliánsky grécky chorál so staroslovanskými textami, ktorého základom boli hymnycké trópy. Najtaršou pamiatkou hudobnej kultúry je tr´épus „Pane, zmiluj sa nad nami“, ktorý vznikol ako jednoduchá invokácia už v 9. storočí prekladom z gréčštiny. Neskôr, zrejme zásluhou biskupa Vojtecha alebo Sázavského kláštora pretransformovala sa táto invokácia v pieseň. Veľmi málo vieme o ľudovej hudbe. Zatiaľ sú známe len ojedinelé píšťaly a frkáč. Je pravdepodobné, že už v 9. stor. existovali profesionálni hudobníci – igrici.